Blízky vzťah s dieťaťom je základnou a najdôležitejšou prioritou každého rodiča. Všetci chceme pre svojich potomkov len to najlepšie. Puto medzi dieťaťom a rodičom sa vytvára už počas tehotenstva. Po narodení prichádzajú deti do kontaktu so súrodencami a starými rodičmi, neskôr kamarátmi, a ak sa venujú športu, aj trénermi. Každý vzťah je iný a výnimočný.

Viesť svoje ratolesti k športu už od malička je dôležité pre ich psychomotorický a fyzický vývin. Všetky by sa mali hýbať a športovať. Deti, ktoré sú pohybovo a koordinačne veľmi zdatné, majú silnú motiváciu. Čo je ale najdôležitejšie, šport prispieva k ich zdraviu.

Športujúce dieťa prichádza do kontaktu so svojim trénerom. A nie len ono, ale aj rodičia. Poďme sa preto na tento vzťah pozrieť bližšie.

Ako to nie je správne...

Na základe vplyvu rodičov si deti vytvárajú presvedčenia o svojich schopnostiach, majú určité očakávania od seba, a privlastňujú si športové hodnoty. Rodičia sa však niekedy stavajú do roly trénera a správajú sa spôsobom, ktorý nie je vhodný pre žiadnu zainteresovanú stranu. Takáto angažovanosť môže viesť k zvýšeniu stresu, úzkosti a zhoršeniu výkonu malých športovcov. Preto je dôležité, aby rodičia s trénermi fungovali v harmónii a zhode. Samozrejme, že nielen rodičia, ale aj tréneri majú zafixovanú myšlienku, že oni sú tí, ktorí vedia všetko najlepšie, nikoho nepotrebujú a nikto im do ich práce nemôže „kafrať“. Obava zo straty „patentu na rozum“ im bráni komunikovať s ďalšími špecialistami, ale aj so svojimi hráčmi a ich rodičmi. A tak sa priepasť zväčšuje, nestavajú sa mosty porozumenia, ale múry zatratenia. Často to vedie ku konfliktom, ktoré sa, žiaľ, najviac dotýkajú práve športujúcich detí. Takto to, jednoducho, nefunguje.

Vzťah založený na dôvere a komunikácii

Všetko je to o ľuďoch. Prehodiť pár viet „medzi dverami“ nestačí.

Vzájomný vzťah medzi trénermi, rodičmi a deťmi predurčuje úspešnosť či neúspešnosť mladých športovcov. Keď má zverenec dobré výsledky, jeho tréner rastie tiež. Tréner je zodpovedný za metódy, čas tréningu a odpočinku, plánuje výkonnostné ciele či účasť na súťažiach. Rovnako zodpovedá za chybné postupy.

Rodičia by mali pochopiť, že nie sú tréner, ale partner a pomocník trénera. A tréneri zasa musia prijať fakt, že je nevyhnutné neustále sa vzdelávať a občas stačí byť len viac ľudský a chápajúci. Pravidelná komunikácia medzi týmito stranami je bazálnym predpokladom prirodzeného športového vývoja dieťaťa.

Radovan Sloboda, Zuzana Vargová